Všetko sa začalo ako pekný príbeh lásky. Netrvalo však dlho a Julian začal svoju partnerku ponižovať. Caroline nechápala, prečo ňou ustavične manipuluje. Pretože ho milovala, cítila sa vinná, keď bol s ňou nespokojný, a napokon ostala celkom zmätená. Kolotoč psychického násilia, ktoré prerástlo až do fyzického, sa krútil čoraz rýchlejšie.
Jej zlý sen trval štyri roky.
Jedného dňa sa jej otvorili oči.
Rozhodla sa, že si nedá zničiť život.
Zistila, že to, čo v partnerstve musela prežívať, má svoje pomenovanie.
Caroline Bréhatová a jej skutočný príbeh
Psychické násilie je realita, ktorá je o to krutejšia, že ju nevidieť, lebo sa väčšinou odohráva za zavretými dverami. Caroline Bréhatová vyrozprávala svoj životný príbeh, lebo chce pomôcť všetkým, ktorí sú v partnerskom vzťahu obeťami násilia. Mnohým ženám prináša nádej a ponúka riešenie. Cez vlastné svedectvo, hotový psychologický výskum, nás Caroline Bréhatová zavedie priamo doprostred manipulácie v rámci manželského páru. Opisuje každú jej etapu: zvádzanie, privlastnenie, deštrukciu.
Ukazuje, ako jej zmanipulované myslenie vôbec nevnímalo celú sériu detailov, ktoré nadobudli zmysel až po „šťuknutí vypínača“ – vo chvíli, keď pochopila. Vysvetľuje, prečo bolo pre ňu také ťažké zapochybovať o svojom partnerovi, ktorý navonok ponúkal obrovské ľudské kvality, ktorého okolie považovalo za bezúhonného, priateľského. Až natoľko a tak dobre, že ona sama dôsledne vymazávala zo svojej pamäti odporné urážky, ktorými ju zasýpal. Až do dňa, keď sa „objavilo svetlo“, do chvíle, keď ho odhalila. To, čo prežila, súzvučí s tým, čo prežili čitateľky a čitatelia, ktorí sa v jej príbehu nájdu a potvrdia si svoje vlastné pocity. Lebo obete psychologického násilia mávajú veľmi často sklon pochybovať o sebe. Svedčiť znamená informovať, ale aj pomôcť tým, že sa pomenúva skúsenosť všetkých, ktorí znášajú psychické násilie v partnerskom živote.
Autorka zozbierala odvahu a rozhodla sa odhaliť svoju zjazvenú dušu. Lebo psychické násilie nezanecháva modriny, ani viditeľné rany. Caroline vyrozprávala príbeh, ktorý nenechá chladného nikoho, kto má srdce. Prevedie vás partnerským životom s manipulátorom od prvého stretnutia až po rozvod.
Toto mimoriadne intímne svedectvo mnohým otvorí oči. Odhaliť manipulátora totiž nie je také jednoduché. Na zlé zabúdame skôr a ak sa násilník správa aj ako „náš miláčik“, mnohí si povedia – bol to len náhly nepredvídateľný výbuch; veď to som ho vyprovokovala ja, či môžem si za to sama...
Ukážka z knihy: 17. januára vo Washingtone DC. Dom, kde sme mali stráviť noc mojich narodenín, sa nachádzal v elegantnej štvrti Georgetownu a patril bývalému americkému veľvyslancovi v Paríži, ktorý pôsobil za vlády Ronalda Reagana. Jeho majitelia odišli preč a susedia, ktorým dom zverili počas neprítomnosti, boli rodičia Julianových priateľov. Súhlasili, že nám ho požičajú na noc, a nám to
padlo vhod. Neprekážalo im, že píšem pre ľavicový denník, ktorý hanobil Reagana, ani to, že Julianove piesne útočili na ich Ameriku. A ako vrchol všetkého sme tam prišli hlavne preto, aby sme protestovali proti vojne v Iraku na manifestácii, ktorá sa mala konať na druhý deň. „Ak sa vám zažiada, môžete si dopriať aj záhradné jakuzi," povedala matka Julianových priateľov. Vyrobila si bábku a natrela ju jahodovým lekvárom. Mala znázorňovať ranené iracké dievčatko, a už sa nevedela dočkať, ako ju bude ukazovať na manifestácii. „A nik vás tu nebude rušiť," dodala, sprisahanecky žmurkla na Juliana a podala mu kľúče od domu. Keď sme otvorili vstupné dvere, obdivne sme vykríkli. Obrovský a bohato zariadený salón mohol pokojne krášliť nejaké viktoriánske obydlie. Steny boli obložené drevom
a zdobili ich originály obrazov, zrkadlá a porcelán. Miestnosť bola zariadená starožitným nábytkom.
Široké schodište s kazetami a purpurové čalúnenie dodávali vznešenosť sále, kde trónil veľký klavír. Na strope v závratnej výške visel krištáľový luster. „Tak tomuto sa povie narodeninový darček!" zvolal Julian, objal ma, začal sa so mnou krútiť v diabolskom valčíku a spieval: „Happy birthday to you!
Happy birthday, sweetheart!"
Izba, ktorú nám určili, sa nachádzala na treťom poschodí. Bola svetlejšia a jednoducho, moderne zariadená: veľká posteľ zakrytá páperovou perinou, biela drevená komoda ladiaca s nočným stolíkom. Julian sa náhlivo vyzliekol, schytil uterák a nahý ako červík zvolal: „Nájdeš ma dole v záhradnom jakuzi!" Aj ja som sa rýchlo vyzliekla a s uterákom na bedrách som šla za ním. Kráčala som k nemu v rozpakoch, lebo ma vždy, v každom odeve hodnotil, a nemala som pocit, že jeho verdikt vyznie kladne. Nemýlila som sa. Oči mal studené, nebolo v nich kúska zhovievavosti. Napriek tomu akoby zaváhal. „Budeš musieť trocha pribrať," vyhlásil napokon sucho a rýchlo odvrátil zrak.
Bol to zásah do živého, a keďže som nevedela, čo odpovedať, sadla som si k nemu. Bolo mi ťažko na srdci. Julian mal zavreté oči, šiju opretú o kraj bazéna, a ja som si po prvý raz všimla, aký má mocný a zahnutý nos. Zachovával mlčanie a odstup. Cítila som sa nepríťažlivá, zmocnili sa ma pochybnosti a nepoľavujúca nevoľnosť. Mesiac bol v splne. Na bezoblačnom nebi tá horiaca červená guľa pôsobila takmer zlovestne. „Dnes večer je mesiac priam veľkolepý, ale je v ňom čosi znepokojujúce,"
ozvala som sa napokon bezfarebným hlasom. Julian otvoril oči, prikývol a rýchlo, takmer mechanicky sa ku mne priblížil. Mocne ma objal, jazykom si necitlivo razil cestu mojimi ústami. „Milujem ťa," povedal a už sa vzďaľoval, nevenujúc mi ani pohľad. Podišla som k nemu a nežne som ho objala, aby som mu dala najavo, čo od neho čakám. Potom som ho pustila a pozrela mu priamo do očí - v tej chvíli sa mi videli veľmi chladné a temné. Zašepkala som: „Aj ja ťa milujem, Julian..."
Môj pohľad sa naňho čoraz intenzívnejšie upieral. Zaujala som ním jeho oči a nedala im uniknúť. „Ale ja mám rada aj seba, vieš, pokračovala som hlasom, v ktorom nebol ani náznak hrozby. V tej chvíli jeho oči na mňa zapôsobili ako guľa celou silou vrhnutá o stenu. V priebehu niekoľkých sekúnd sa ich výraz úplne zmenil: teraz vyjadrovali nehu a vychádzalo z nich hrejivé teplo. Pobadala som v nich dokonca akýsi obdiv. Chytil mi ruku, objal ma a zašepkal zvláštnym tónom: „Aké ty máš len šťastie! Zopakuj to. Zopakuj mi, že miluješ aj seba..." Prosíkal. „Ale prečo vlastne?" opýtala som sa so zvrašteným obočím. „Lebo keď to hovoríš, mám pocit, že spoznávam tvoje detstvo," odpovedal. Jeho odpoveď ma dojala, aj keď som nepochopila, čo tým chcel povedať. A aby som mu urobila radosť, opakovala som, že mám rada aj seba. Vrhol sa na mňa a vášnivo ma objal, zatiaľ čo ja som sledovala mesiac zamotaný v holých vetvách stromu, diváka pozorujúceho naše bozkávanie.
Vydal: IKAR 2011, 160 strán, Z francúzskeho originálu J´ai aimé un manipulateur (Éditions des Arenes, Paris 2010)
