Celkový počet zobrazení stránky

nedeľa 28. augusta 2011

Jo Nesbø: Headhunters - Lovci mozgov



 Nórsky autor Jo Nesbo je druhý najpredávanejší spisovateľ vo Veľkej Británii, čím porazil aj škandinávskeho kolegu Stiega Larssona a na päty dýcha autorovi storočia Jamesovi Pattersonovi. Z Nesbových kníh sa v Británii predá jeden výtlačok každých 27 sekúnd, čo je 716.588 predaných kníh v roku 2011! Neuveriteľné číslo, o ktorom mnohí autori môžu iba snívať.

Teraz prisiel s thrillerom Headhunters - Lovci mozgov...

Roger Brown pokladá sám seba za najlepšieho a najväčšmi nedoceneného tzv. headhuntera – lovca mozgov v Nórsku. Akejkoľvek firme, dokáže zohnať najlepšieho zamestnanca na post šéfa či riaditeľa firmy. Má príliš peknú manželku, príliš drahú vilu a žije si nad pomery. Z platu lovca mozgov, všetko finančne neutiahne, preto hľadá možnosti ako zarobiť inde. Svoju prácu využíva aj na získavanie informácií o vlastníkoch umeleckých diel, ktoré neskôr kradne.

Na jednej vernisáži, ktorú usporiada jeho manželka Diana, sa zoznámi s Clasom Grevem, dokonalým kandidátom na akýkoľvek manažérsky post. Šarmantný muž a miláčik žien vlastní obraz od Rubensa v hodnote stoviek miliónov nórskych korún. Ak by sa Brownovi podarilo obraz získať, vyriešil by svoje finančné problémy a uspokojil nároky manželky Diany. A utiahol jej finančne náročnú galériu, a bol by konečne za vodou. Pri krádeži v Greveho byte však odhalí niečo, o čom by radšej nevedel. Zrazu je všetko inak.

Každý niečo chce, ale nikto to nedostane zadarmo. Musí ísť cez mŕtvoly. Lov sa môže začať.

IKAR knihu vydá 27. septembra 2011.

Jo Nesbø (1960) sa preslávil sériou kriminálnych románov v hlavnej úlohe s Harrym Holem, ktorými nadchol kritiku aj čitateľov. Jeho knihy preložili do tridsiatich siedmich jazykov a získali mnoho ocenení. V súčasnosti ho v Európe považujú za jedného z najlepších autorov kriminálnych románov. V Headhunters prichádza Nesbø s novou ústrednou postavou, Rogerom Brownom. Román vyšiel vo vyše dvadsiatich krajinách a úspech ho predurčil na filmové spracovanie. V slovenčine vyšli autorove romány Zrada (Rødstrupe, Ikar 2008), Bohyňa pomsty (Nemesis, Ikar 2010) a Diablova hviezda (Marekors, Ikar 2010).

Caroline Bréhatová: Milovala som manipulátora



Všetko sa začalo ako pekný príbeh lásky. Netrvalo však dlho a Julian začal svoju partnerku ponižovať. Caroline nechápala, prečo ňou ustavične manipuluje. Pretože ho milovala, cítila sa vinná, keď bol s ňou nespokojný, a napokon ostala celkom zmätená. Kolotoč psychického násilia, ktoré prerástlo až do fyzického, sa krútil čoraz rýchlejšie.

Jej zlý sen trval štyri roky.
Jedného dňa sa jej otvorili oči.
Rozhodla sa, že si nedá zničiť život.
Zistila, že to, čo v partnerstve musela prežívať, má svoje pomenovanie.


Caroline Bréhatová a jej skutočný príbeh

Psychické násilie je realita, ktorá je o to krutejšia, že ju nevidieť, lebo sa väčšinou odohráva za zavretými dverami. Caroline Bréhatová vyrozprávala svoj životný príbeh, lebo chce pomôcť všetkým, ktorí sú v partnerskom vzťahu obeťami násilia. Mnohým ženám prináša nádej a ponúka riešenie. Cez vlastné svedectvo, hotový psychologický výskum, nás Caroline Bréhatová zavedie priamo doprostred manipulácie v rámci manželského páru. Opisuje každú jej etapu: zvádzanie, privlastnenie, deštrukciu.

Ukazuje, ako jej zmanipulované myslenie vôbec nevnímalo celú sériu detailov, ktoré nadobudli zmysel až po „šťuknutí vypínača“ – vo chvíli, keď pochopila. Vysvetľuje, prečo bolo pre ňu také ťažké zapochybovať o svojom partnerovi, ktorý navonok ponúkal obrovské ľudské kvality, ktorého okolie považovalo za bezúhonného, priateľského. Až natoľko a tak dobre, že ona sama dôsledne vymazávala zo svojej pamäti odporné urážky, ktorými ju zasýpal. Až do dňa, keď sa „objavilo svetlo“, do chvíle, keď ho odhalila. To, čo prežila, súzvučí s tým, čo prežili čitateľky a čitatelia, ktorí sa v jej príbehu nájdu a potvrdia si svoje vlastné pocity. Lebo obete psychologického násilia mávajú veľmi často sklon pochybovať o sebe. Svedčiť znamená informovať, ale aj pomôcť tým, že sa pomenúva skúsenosť všetkých, ktorí znášajú psychické násilie v partnerskom živote.

Autorka zozbierala odvahu a rozhodla sa odhaliť svoju zjazvenú dušu. Lebo psychické násilie nezanecháva modriny, ani viditeľné rany. Caroline vyrozprávala príbeh, ktorý nenechá chladného nikoho, kto má srdce. Prevedie vás partnerským životom s manipulátorom od prvého stretnutia až po rozvod.

Toto mimoriadne intímne svedectvo mnohým otvorí oči. Odhaliť manipulátora totiž nie je také jednoduché. Na zlé zabúdame skôr a ak sa násilník správa aj ako „náš miláčik“, mnohí si povedia – bol to len náhly nepredvídateľný výbuch; veď to som ho vyprovokovala ja, či môžem si za to sama...

Ukážka z knihy: 17. januára vo Washingtone DC. Dom, kde sme mali stráviť noc mojich narodenín, sa nachádzal v elegantnej štvrti Georgetownu a patril bývalému americkému veľvyslancovi v Paríži, ktorý pôsobil za vlády Ronalda Reagana. Jeho majitelia odišli preč a susedia, ktorým dom zverili počas neprítomnosti, boli rodičia Julianových priateľov. Súhlasili, že nám ho požičajú na noc, a nám to
padlo vhod. Neprekážalo im, že píšem pre ľavicový denník, ktorý hanobil Reagana, ani to, že Julianove piesne útočili na ich Ameriku. A ako vrchol všetkého sme tam prišli hlavne preto, aby sme protestovali proti vojne v Iraku na manifestácii, ktorá sa mala konať na druhý deň. „Ak sa vám zažiada, môžete si dopriať aj záhradné jakuzi," povedala matka Julianových priateľov. Vyrobila si bábku a natrela ju jahodovým lekvárom. Mala znázorňovať ranené iracké dievčatko, a už sa nevedela dočkať, ako ju bude ukazovať na manifestácii. „A nik vás tu nebude rušiť," dodala, sprisahanecky žmurkla na Juliana a podala mu kľúče od domu. Keď sme otvorili vstupné dvere, obdivne sme vykríkli. Obrovský a bohato zariadený salón mohol pokojne krášliť nejaké viktoriánske obydlie. Steny boli obložené drevom
a zdobili ich originály obrazov, zrkadlá a porcelán. Miestnosť bola zariadená starožitným nábytkom.

Široké schodište s kazetami a purpurové čalúnenie dodávali vznešenosť sále, kde trónil veľký klavír. Na strope v závratnej výške visel krištáľový luster. „Tak tomuto sa povie narodeninový darček!" zvolal Julian, objal ma, začal sa so mnou krútiť v diabolskom valčíku a spieval: „Happy birthday to you!
Happy birthday, sweetheart!"

Izba, ktorú nám určili, sa nachádzala na treťom poschodí. Bola svetlejšia a jednoducho, moderne zariadená: veľká posteľ zakrytá páperovou perinou, biela drevená komoda ladiaca s nočným stolíkom. Julian sa náhlivo vyzliekol, schytil uterák a nahý ako červík zvolal: „Nájdeš ma dole v záhradnom jakuzi!" Aj ja som sa rýchlo vyzliekla a s uterákom na bedrách som šla za ním. Kráčala som k nemu v rozpakoch, lebo ma vždy, v každom odeve hodnotil, a nemala som pocit, že jeho verdikt vyznie kladne. Nemýlila som sa. Oči mal studené, nebolo v nich kúska zhovievavosti. Napriek tomu akoby zaváhal. „Budeš musieť trocha pribrať," vyhlásil napokon sucho a rýchlo odvrátil zrak.

Bol to zásah do živého, a keďže som nevedela, čo odpovedať, sadla som si k nemu. Bolo mi ťažko na srdci. Julian mal zavreté oči, šiju opretú o kraj bazéna, a ja som si po prvý raz všimla, aký má mocný a zahnutý nos. Zachovával mlčanie a odstup. Cítila som sa nepríťažlivá, zmocnili sa ma pochybnosti a nepoľavujúca nevoľnosť. Mesiac bol v splne. Na bezoblačnom nebi tá horiaca červená guľa pôsobila takmer zlovestne. „Dnes večer je mesiac priam veľkolepý, ale je v ňom čosi znepokojujúce,"
ozvala som sa napokon bezfarebným hlasom. Julian otvoril oči, prikývol a rýchlo, takmer mechanicky sa ku mne priblížil. Mocne ma objal, jazykom si necitlivo razil cestu mojimi ústami. „Milujem ťa," povedal a už sa  vzďaľoval, nevenujúc mi ani pohľad. Podišla som k nemu a nežne som ho objala, aby som mu dala najavo, čo od neho čakám. Potom som ho pustila a pozrela mu priamo do očí - v tej chvíli sa mi videli veľmi chladné a temné. Zašepkala som: „Aj ja ťa milujem, Julian..."

Môj pohľad sa naňho čoraz intenzívnejšie upieral. Zaujala som ním jeho oči a nedala im uniknúť. „Ale ja mám rada aj seba, vieš, pokračovala som hlasom, v ktorom nebol ani náznak hrozby. V tej chvíli jeho oči na mňa zapôsobili ako guľa celou silou vrhnutá o stenu. V priebehu niekoľkých sekúnd sa ich výraz úplne zmenil: teraz vyjadrovali nehu a vychádzalo z nich hrejivé teplo. Pobadala som v nich dokonca akýsi obdiv. Chytil mi ruku, objal ma a zašepkal zvláštnym tónom: „Aké ty máš len šťastie! Zopakuj to. Zopakuj mi, že miluješ aj seba..." Prosíkal. „Ale prečo vlastne?" opýtala som sa so zvrašteným obočím. „Lebo keď to hovoríš, mám pocit, že spoznávam tvoje detstvo," odpovedal. Jeho odpoveď ma dojala, aj keď som nepochopila, čo tým chcel povedať. A aby som mu urobila radosť, opakovala som, že mám rada aj seba. Vrhol sa na mňa a vášnivo ma objal, zatiaľ čo ja som sledovala mesiac zamotaný v holých vetvách stromu, diváka pozorujúceho naše bozkávanie.
Vydal: IKAR 2011, 160 strán, Z francúzskeho originálu J´ai aimé un manipulateur (Éditions des Arenes, Paris 2010)

piatok 3. júna 2011

S. J. Parrisová: Kacír


Historický thriller Kacír je z obdobia stredoveku, keď inkvizícia prenasledovala ľudí pre odlišné názory, náboženské zmýšľanie, či čítanie tzv. zakázanej literatúry. Hlavnou postavou príbehu je Dominikánsky mních Giordano Bruno (skutočná historická osobnosť). Pre odvážne myšlienky a čítanie zakázanej literatúry, ho udajú inkvizícií, Giordano sa preto rozhodne pre útek z kláštora. Pri úteku
je častokrát v nebezpečenstve či už pred zlodejmi alebo inkvizíciou. Preto sa snaží nájsť si na cestách nejakú obživu, aby si mohol zaplatiť za nocľah a nemusel prespávať kde kade v priekope. Na úteku navštívi rôzne mestá Európy a pri svojich cestách sa spriatelí so šľachticom Philipom Sidneyom, cez neho sa dostane až do Anglicka k sirovi Francisovi Walsinghamovi, prvému tajomníkovi kráľovnej Alžbety, ktorý ho poverí tajnou úlohou na Oxfordskej univerzite. Bruno smeruje na Oxford aj z vlastných dôvodov, chce tu nájsť staroveký rukopis, v ktorom sú obsiahnuté mocné tajomstvá. Na univerzitnej pôde v Oxforde spôsobí rozruch séria vrážd. Giordano je vrahovi na stope... Schody pod mojou váhou nečakane zavŕzgali - dekana to tak vyľakalo, až nadskočil. Keď som vošiel do dverí izby doktora Coverdala, ktoré Slythurst nechal otvorené, rozpoznal som na prahu akési fľaky aj napriek tomu, že vo veži nebolo takmer nič vidieť. Natiahnutou rukou som zadržal svojich spoločníkov, zohol som sa - a zistil som, že škvrny na dlážke sú v skutočnosti rozmazané stopy topánok; viedli do miestnosti vo veži. Dotkol som sa jednej stopy a na prste mi ostala lepkavá hrdzavohnedá tekutina, podľa zápachu nepochybne krv, hoci už trochu zaschnutá. Znepokojene som sa pozrel na oboch mužov. Dekan s bledou tvárou, svietiacou v tmavej chodbe ako mesiac, prudko cúvol, no mňa posunkom hlavy popohnal dnu.  Nízko otvorené dvere celkom vzadu v miestnosti sa hojdali na
pántoch. Prešiel som cez ne a dostal som sa na úzke špirálovité schodisko, veľké sotva pre dospelého muža; točilo sa až kamsi k streche vežičky. Asi na polceste som narazil na ďalšie dvere, dubové,  okované, ale znovu odchýlené tak, ako ich na úteku nechal Slythurst. Pach smrti zosilnel, zaštípal ma v nose, keď som prišiel k prahu. Dekan za mnou pridusene zakňučal. Zhlboka som sa nadýchol a potisol som dvere. Keď som zbadal, čo je dnu, nevdojak som vykríkol a priložil si dlaň na ústa. Dekan sa badkal za mnou, držal sa ma za kabát...

Kniha sa veľmi dobre číta, a ak máte navyše radi detektívky mohla by vás tiež zaujať. Kniha mi svojim historickým pozadím pripomenula hlavne sériu historických detektívok, v ktorej vraždy vyšetruje mních Cadfael. Ak ste tiež čítali túto sériu, Kacír by sa vám mohol tak isto zapáčiť. Z anglického originálu Heresy, IKAR knihu vydá 14. júna 2011.

O autorke: S. J. Parrisová je umelecké meno spisovateľky Stephanie Merrittovej, ktorá sa narodila roku 1974. Okrem písania sa venuje aj literárnej kritike, prispieva do viacerých periodík, píše aj pre rozhlas a televíziu. V súčasnosti publikuje v novinách The Observer.

utorok 5. apríla 2011

Kami Garciová a Margaret Stohlová: Nádherné tvory

                         Nádherné tvory: Prvá kniha prekliatych zaklínačov

Na Jacksonovej strednej škole v Gatline sa zastavil čas. Mestečko žije spomienkami na zlatý vek otrokárskeho Juhu. Všetko nasvedčuje, že druhý ročník prinesie Ethanovi Watovi len ďalšie sklamania a nudu. Ani doma to nemá ružové. Nedávno mu zomrela mama, otec sa uzavrel pred svetom a z pracovne vychádza len na raňajky a zásadne v pyžame. Ethan je rozhodnutý zmiznúť z tohto Bohom zabudnutého kraja hneď, ako to bude čo len trocha možné. No zrazu sa odvšadiaľ začne ozývať neznáma pieseň, sny takmer nerozoznateľné od skutočnosti sa vracajú čoraz častejšie a krásne čiernovlasé dievča z týchto snov sa jedného dňa objaví priamo pred bránou gatlinskej strednej školy. Lena Duchannesová je neter miestneho vydedenca Macona Ravenwooda. Je iná ako ostatní, i keď zúfalo túži žiť ako obyčajné dievča. Snaží sa utajiť svoje schopnosti aj kliatbu, ktorá už celé generácie prenasleduje jej rodinu, no niečo také sa nedá navždy skryť ani v zarastených záhradách, kalných močiaroch a spustnutých cintorínoch hlbokého Juhu. Lenin príchod rozvíri stojaté vody
Gatlinu. Čelí nielen rodinnej kliatbe, ale aj predsudkom starousadlíkov, ktorí sa bránia všetkému, čo sa vychyľuje zo zabehaných pravidiel. Ethan si postupne začína uvedomovať, aké silné puto ho k Lene viaže. Snaží sa ju chrániť pred útokmi spolužiakov, no uchrániť ju pred rodinnou kliatbou bude oveľa ťažšie. IKAR by mal Prvý diel trilógie vydať 19. apríla 2011.

O autorkách:
Rovnako ako Amma z Nádherných tvorov aj KAMI GARCIOVÁ je veľmi poverčivá, a ako každé južanské dievča so štipkou sebaúcty aj ona rada pečie koláče z vlastného cesta. Má príbuzné medzi Dcérami americkej revolúcie, ale dosiaľ sa nezúčastnila ani na jedinej rekonštrukcii. Navštevovala Univerzitu Georgea Washingtona a má magisterský titul z pedagogiky. Pracuje ako učiteľka a špecialistka na čítanie; vedie aj čitateľské krúžky pre deti a mládež.

Rovnako ako Lena z Nádherných tvorov aj MARGARET STOHLOVÁ sa od pätnástich dostávala z problémov tým, že večne niečo písala. Navrhla viacero obľúbených počítačových hier – preto sa jej dva orly bielohlavé volajú Zelda a Kirby. Do americkej literatúry sa zamilovala na Amherstskej a univerzite Yale, na Stanfordovej získala magisterský titul a literárnu tvorbu študovala pod vedením básnika Georgea MacBetha na Východoanglickej univerzite v Norwichi.

UKÁŽKA:

utorok 29. marca 2011

Stieg Larsson: Muži, ktorí nenávidia ženy


 Novinár MIKAEL BLOMKVIST je odsúdený za ohováranie významného švédskeho podnikateľa a snaží sa uniknúť pozornosti médií hlavného mesta. Priemyselný magnát HENRIK VANGER, žijúci v severnom Švédsku, ho poverí úlohou napísať kroniku svojej rodiny, ktorou v skutočnosti sleduje jediný cieľ: objasniť záhadné zmiznutie svojej netere Harriet v lete 1966. Blomkvist pri písaní kroniky, aj s pomocou geniálnej hackerky LISBETH SALANDEROVEJ, čoraz hlbšie preniká do záhad rodiny a odhaľuje pravdu o mužoch, ktorí nenávidia ženy.

Prvý diel trilógie Millennium Muži, ktorí nenávidia ženy získal hneď po svojom vydaní cenu za najlepší severský kriminálny román roka a v deväťmiliónovom Švédsku sa ho dosiaľ predalo viac než 850 000 výtlačkov. Kniha bola krátko po vydaní preložená do tridsiatich jazykov.

Ikar 2008, Viazaná, 424 strán... Zo švédskeho originálu Stieg Larsson: Män som hatar kvinnor.

Ukážka z knihy: "Harriet zostala mojím najväčším pokladom. Snažil som sa jej dodávať istotu a sebavedomie, boli sme si naozaj blízki. Vnímal som ju ako vlastnú dcéru a dôverovala mi väčšmi než vlastným rodičom. Musíte pochopiť, Harriet bola veľmi zvláštna. Bola utiahnutá - presne ako jej brat - a ako malé dievča sa nadchýnala náboženstvom, čím sa líšila od všetkých ostatných členov rodiny. Bola však veľmi nadaná a neskutočne inteligentná. Mala morálku aj chrbtovú kosť. Keď som ju ako štrnásť- či pätnásťročnú porovnával s jej bratom a ďalšími strašnými bratancami a inými deťmi vo svojom okolí, vedel som, že práve ona je predurčená na to, aby raz viedla celý koncern či minimálne hrala ústrednú úlohu."
"Čo sa teda stalo?"
"Práve sme dospeli k skutočnému dôvodu, pre ktorý som vás sem zavolal. Zistite, kto z rodiny zavraždil Harriet Vangerovú a už celých štyridsať rokov sa ma pokúša priviesť do šialenstva."

PO PRVÝ RAZ, odkedy Henrik Vanger začal svoj monológ, sa mu podarilo Mikaela šokovať. Len neveriacky zopakoval starcove slová, aby sa uistil, že počul správne. Nič z tých útržkov na internete, ktoré čítal, nenapovedalo, že v srdci rodiny Vangerovcov bol niekto zavraždený.
„Bolo to dvadsiateho druhého septembra 1966. Harriet mala šestnásť rokov a práve začínala druhý ročník na gymnáziu. Bola sobota, začínal sa najhorší deň v mojom živote. Priebeh udalostí som si už premietal toľkokrát, že si myslím, že vám presne dokážem opísať každú jednu minútu toho dňa – s výnimkou tej najdôležitejšej.“
Neistým pohľadom prebehol po miestnosti.
„Veľká časť mojich príbuzných sa zišla v tomto dome. Mala sa konať každoročne sa opakujúca odporná večera, na ktorej sa členovia vangerovského koncernu stretávali, aby prediskutovali obchodné záležitosti rodiny. Túto tradíciu svojho času založil ešte môj dedo. Výsledky týchto stretnutí boli zväčša viac-menej odpudivé. Tento zvyk veľmi rozumne ukončil v osemdesiatych rokoch Martin. O podniku sa má diskutovať na pravidelných poradách vedenia. To je najlepšie rozhodnutie, aké kedy urobil. Dnes sa rodina na takomto stretnutí nezišla už dvadsať rokov.“
„Vraveli ste, že Harriet zavraždili…“
„Počkajte. Poviem vám, čo sa stalo. Bola sobota. Okrem toho bol aj sviatok, športový klub v Hedestade organizoval pochod detí. Harriet bola cez deň v meste a pozerala sa na sprievod spolu s niekoľkými spolužiakmi. Na ostrov sa vrátila krátko po druhej, večera mala byť o piatej a očakávali sme, že sa na nej zúčastní spolu s ďalšími deťmi z rodiny.“
Henrik Vanger vstal a prešiel k oknu. Naznačil Mikaelovi, aby pristúpil bližšie, a pokračoval:
„O 14.15, niekoľko minút potom, ako Harriet prišla domov, sa tam vzadu na moste stala veľká nehoda. Chlapík menom Gustav Aronsson, syn sedliaka z Östergårdu, čo leží ďalej na ostrove – sa na moste čelne zrazil s cisternovým autom, privážajúcim na ostrov vykurovací olej. Nikto presne nezistil, ako k nešťastiu došlo – z mosta je na obe strany dobrý výhľad –, no obaja išli prirýchlo a to, čo sa mohlo skončiť len drobným ťuknutím, prerástlo do katastrofy. Vodič cisterny sa pokúsil kolízii vyhnúť a pravdepodobne inštinktívne skrútil volant. Narazil do zábradlia na moste a prevrátil sa, pričom mu príves zostal visieť na druhej strane mosta. Cisternou ako oštep prenikol kovový stĺp a začal z nej vytekať nebezpečný olej. Gustav Aronsson zostal zakliesnený v aute a neprestajne kričal od veľkej bolesti. Aj vodič cisterny bol zranený, dokázal však z kabíny vyliezť.“
Starec sa zamyslel a znovu si sadol.
„To nešťastie sa Harriet v podstate netýkalo. Význam však malo z celkom iného dôvodu. Na miesto havárie sa nahrnulo množstvo ľudí a vznikol totálny chaos. Hrozilo akútne nebezpečenstvo požiaru, bol vyhlásený poplach. Polícia, sanitky, záchranná služba, hasiči, masmédiá aj obyčajní zvedavci sa zbehli pri moste. Všetci, pochopiteľne, stáli na pevnine, tu na ostrove sme robili všetko, čo sa dalo, aby sme Aronssona dostali z auta, čo sa ukázalo náročnejšie, než sme čakali. Bol zakliesnený a jeho zranenia vyzerali vážne.
Snažili sme sa ho uvoľniť ľudskou silou, to však nešlo. Potrebovali sme ho vyrezať alebo vypíliť. Problém však spočíval v tom, že sme nemohli riskovať nič, čo by mohlo vyvolať iskru, stáli sme predsa v mori oleja pri prevrátenej cisterne. Ak by vybuchla, skončili sme. Okrem toho sme dlho čakali na pomoc z pevniny. Cisterna ležala krížom cez most, preliezať cez ňu bolo rovnako bezpečné ako preliezať cez mínu.“
Mikael mal stále pocit, že starec rozpráva veľakrát opakovaný a vyrozprávaný príbeh, aby upútal jeho pozornosť. Zároveň však musel uznať, že Henrik Vanger je výborný rozprávač a vie zaujať. Aj tak zatiaľ netušil, kam celý príbeh smeruje...

O AUTOROVI: Stieg Larsson (1954-2004) pracoval dvadsať rokov ako grafický editor vo švédskej spravodajskej agentúre. Od roku 1999 pôsobil ako novinár a šéfredaktor časopisu Expo. Patril k popredným svetovým odborníkom na antidemokratické, pravicovo-extrémistické a nacistické hnutia. Zomrel v roku 2004, krátko po tom, čo odovzdal švédskemu vydavateľovi rukopisy trilógie Millennium (Muži, ktorí nenávidia ženy, Män som hatar kvinnor, Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, Flickan som lekte med elden, Vzdušný zámok, ktorý vybuchol, Luftslottet som sprängdes). Séria kníh sa okamžite stala medzinárodným bestsellerom.

Ak ešte nemáte túto trilógiu a mali by ste záujem o jej kúpu. V predajniach Media-Klubu
je v predaji komplet trilógia za 33,00 €, uvedená cena je platná do 30. 4. 2011!

nedeľa 27. marca 2011

Pittacus Lore: Som číslo štyri


Prišlo nás deväť. Vyzeráme ako vy, hovoríme ako vy, žijeme medzi vami, no nie sme ako vy. Dokážeme veci, o ktorých vy iba snívate. Sme silnejší a rýchlejší než čokoľvek, čo ste kedy videli. Sme ako superhrdinovia, ktorých uctievate vo filmoch a komiksoch – ibaže ozajstní. Mali sme v pláne vyrásť, zosilnieť, vytrénovať sa a spojiť do jednej veľkej sily, ktorá sa im vzoprie. Oni na to však prišli a začali nás vraždiť. Teraz sme na úteku. Trávime život v tieňoch, na miestach, kam sa nikto nikdy nepozrie. Zapadli sme medzi vás, takže vy nás ani nespoznáte.

Oni však áno.

Číslo jeden dostali v Malajzii. Číslo dva v Anglicku.
Číslo tri v Keni.

Všetkých ich zabili.

Som číslo štyri.

Som na rade.


Ukážka 1: Vrhol som sa nahor, zachytil okraja podlahy a vytiahol sa na ňu. Oheň sa šíril aj do ostatných častí domu. Sarah musela byť so psami niekde po mojej pravici. Rozbehol som sa po chodbe, kontrolujúc izbu za izbou. Fotografie zhoreli v rámoch, takže po nich ostali iba roztopené čierne siluety na stene. Vtom sa mi preborila dlážka pod nohou a ja som sa od ľaku nadýchol dymu a plameňov. Rozkašlalo ma to. Padol som na koleno, kašlúc, lapajúc dych. Potom ma premohla zúrivosť, takže som zaťal zuby a napriek všetkému šiel ďalej.
    Našiel som ju v poslednej izbe vľavo. Kričala o pomoc. Psy zavýjali a skučali. Dvere boli zavreté, no ani som sa nezdržiaval ich otváraním. Kopol som do nich, až vyleteli z pántov. Sarah sa chúlila v kúte a psy sa tlačili k nej, aby boli čo najďalej od toho pekla. Keď ma uvidela, vykríkla moje meno a začala sa dvíhať. Naznačil som jej, nech ostane, ako je, a vošiel do izby práve vo chvíli, keď sa v jej strede zrútil masívny stropný trám. Zdvihol som ruku a poslal ho aj s prívalom plameňov naspäť k stropu. Prerazil ho aj so zvyškom strechy. Sarah to zmiatlo. Nechápala, čo sa deje. Skočil som k nej, jediným pohybom som prekonal azda sedem metrov hustých plameňov, ktoré mi absolútne nič nespravili. Psy mala pri nohách. Buldoga som jej strčil do náručia a retrievera som zobral sám. Druhou rukou som jej pomohol vstať.
    „Ty si prišiel,“ vzdychla.
    „Nikto a nič ti neublíži, kým som tu,“ povedal som jej.

 

John Smith pochádza z planéty Lorién. Takmer utopickú planétu "Lorién", napadli zlí Mogadoránci. S úmyslom všetkých vyhladiť a vyplieniť prírodné zdroje ((Pripomenulo mi to film Avatar: Nielen ľudia, radi kradnú suroviny na iných planétach :D)). Z planéty sa podarilo ujsť 9 deťom, s tým, že sa neskôr vrátia a znovu osídlia svoju planétu a vyženú nepriateľov. Na Zemi nájdu nový domov, žiaľ čoskoro ich na Zemi objavia Mogadoránci a začnú ich loviť a zabíjať. Troch Loriénčanov nájdu a zabijú. Na rade je John, je totiž číslo 4. Vždy keď jedného z nich zabijú, ostatní sa to dozvedia hneď (na telo sa im vypáli jazva)... John sa preto so svojim opatrovateľom Henrim, často sťahuje z mesta do mesta a mení identity. Keď sa znovu presťahujú, Henri - Johna upozorňuje, aby sa správal nenápadne. No hneď v prvý deň školy sa všetko pokašle a John sa pobije. Navyše sa začnú prejavovať jeho superschopnosti: Jeho Loriénske dedičstvo... Chcete vedieť čo bolo ďalej? Tak to sa dozviete, keď si túto knihu kúpite 5. apríla 2011, kedy ju vydáva vydavateľstvo IKAR. V apríli tiež príde do slovenskych kin aj rovnomenný film. Knihu napísal neznámy Pittacus Lore. Pod týmto pseudonymom vystupujú spisovatelia James Frey a Jobie Hughes. Kniha má aj pokračovanie: Sila šiestich, v slovenčine by malo vyjsť 20.11.2011!